Hľadáme syna národa? Okrem Štefánika poznáme už len legendami opradeného Jánošíka, ktorého poznali aj kúsok za dnešnými hranicami Slovenska? Denne chodia tisícky roduverných okolo pamätnej tabule, v roku 2004 umiestnenej na trnavskej radnici, ale ak sa niekoho opýtate, či pozná Jána Sambokého, odpoveď je rovnaká – a to je kto?
Joannes Sambucus, ako ho pozná kultúrny svet, Zsámboki János – tak ho nazývajú Maďari (dokonca ho majú za svojho), sa narodil v roku 1531 v Trnave, v rodine úspešného kupca, člena mestského magistrátu, richtára, a za mimoriadne zásluhy kráľom povýšeného na šľachtica, Petra Sambokého. Na otázky ohľadom svojho pôvodu nám odpovedá sám Joannes Sambucus, ktorý svoje diela i korešpondenciu podpisoval prídomkom Pannonius Tirnaviensis, teda Panónčan Trnavský. Meno jeho otca nájdeme zopárkrát v daňových alebo pozemkových knihách, napríklad v roku 1556 ako majiteľa domu na terajšej Paulínskej ulici, v mieste, kde dnes stojí komplex Balakovo. Treba povedať, že začiatkom 16. storočia táto mestská časť, ktorou tiekla Trnávka, bola neobývaná, volala sa Žabia a Vŕbová ulica, zrejme sa tu iba stretali konce nevľúdnych záhrad za domami susedných ulíc, Hlavnej (Veľkej, Dlhej, Dolnej) a Halenárskej (vtedy Súkennej). Priblížme si vtedajšie časy, keď tu žilo iba pôvodné slovenské obyvateľstvo a kedysi pozvaní Nemci, prevažne kupci, požívajúci rovnaké privilégiá kráľovských poddaných, aby sme sa nečudovali, prečo nebola vtedy bitka o pozemky medzi hradbami v obdĺžniku cca sedemstokrát osemsto metrov:
Rok
1506 - mesto zničené vojnou medzi Maximiliánom
Habsburským a uhorským a českým kráľom
„Dobře“ - Vladislavom II. Jagelovským, a
požiarom. Rok 1509 - veľa obetí morovej nákazy,
1526 - víťazstvo Turkov nad uhorským vojskom pri
Moháči, 1532 - v Trnave hľadá útočisko
časť cirkevných hodnostárov z Ostrihomu
(členovia kapituly), 1539 - z Trnavy navždy (do tolerančného
patentu r. 1781) vyhnaní Židia, 1542 – obrovský
požiar zničil takmer stovku domov, poškodená aj
radnica, 1543 – útok Osmanov na Ostrihom, do Trnavy
premiestnené arcibiskupstvo a kapitula (pobudli tu až do roku
1820). S nimi spoza Dunaja prichádza i šľachta,
kupci, remeselníci, prostí ľudia. Trnava sa stáva
trojjazyčnou, spoločná je len latinčina, ktorú
ako tak ovládajú aj mestskí senátori,
vrátane Petra Sambokého (Sámbockého,
Sambokyho). V roku 1547 sa v Trnave koná uhorský snem,
otvorený richtárom P. Sambokým. Za richtára
je zvolený aj neskôr, v roku 1551, kedy uvádza
do platnosti dekrét Ferdinanda I., riešiaci
národnostné škriepky priamo v magistráte.
Rozkol prichádza i do otázok viery, študenti z
Nemecka prinášajú Lutherove myšlienky. V
talianskom Trente (Trident) od roku 1545 hľadá asi 250
cirkevných funkcionárov riešenie, ako bojovať
proti stále silnejšiemu protestantizmu. Nebyť
nekompromisných, iba nedávno (1540) založených
jezuitov, katolícki kňazi sa dnes ženia a veriaci
prijímajú pod obojím spôsobom. Ešte
v priebehu koncilu, ktorý sa skončil až v roku 1563,
zvoláva arcibiskup Mikuláš Oláh do
Hrubého kostola v Trnave v apríli 1560 i 1561
provinciálne synody. Takmer súčasne sa v roku
1561 objavujú v Trnave prví jezuiti, ale aj prvý
kalvinizujúci kazateľ. Toto učenie sa šíri
predovšetkým medzi maďarským
obyvateľstvom. O rok prímas Uhorska a zároveň
arcibiskup M. Oláh znova zvoláva synodu, tentoraz
diecéznu. On i uhorský panovník Ferdinand
posiela koncilovým otcom do Tridentu list, v ktorom žiadajú
povoliť kalich a ženenie duchovných. Darmo. Po skončení
koncilu Oláh znovu zvoláva do Trnavy duchovných
z celej ostrihomskej arcidiecézy a oboznamuje ich so závermi
koncilu. V tomto istom roku (1564) predkladá syn Petra
Sambokého, Ján, pápežskému nunciovi vo
Viedni list trnavského magistrátu s tými istými
požiadavkami, naviac aj so sťažnosťou na arcibiskupa
(zrejme nedostatočne informovaní), že ignoruje
tridentské dohody. Mimochodom, problém so ženatými
duchovnými alebo žijúcimi v konkubináte tu bol
ešte najmenej sto rokov, a bol dávno predtým,
nevymysleli ho protestanti. Proti kňazskému konkubinátu
prijímajú opatrenia spišská synoda
(1460), ostrihomská (1493), nitrianska (1494), ale ešte
v roku 1279 budínska synoda rieši riadne ženatých
kňazov.
Do
tejto búrlivej doby sa narodil Ján Samboky, zrejme
ešte na Paulínskej ulici, keď tam bolo iba zo
šesť domov, nie ako sa všeobecne traduje, v
meštianskom, druhom dome južne od radnice na Hlavnej. Ten
podľa spomínaných účtovných
kníh vlastnil ešte v roku 1538 (sedem rokov po Jánovom
narodení) Peter Sabo. Teda, spolieham sa na to, že si Peter
Samboky, údajne majiteľ niekoľkých
trnavských domov, po prijatí za mešťana
„nevylepšil“ meno. Ako majiteľ tohto domu,
ktorý v roku 1542 tiež isto vyhorel spolu s radnicou (dnes
tam už stoja nové budovy), sa objavuje v záznamoch v
roku 1556. Zomiera v roku 1565 a ako vlastník domu sa v
dokumentoch objaví vo Viedni usadený, s manželkou a
tromi deťmi, syn Ján. Trnavský dom predáva,
v roku 1579 ho už vlastní istý Filip Kadas.
Ale
vráťme sa ku géniovi Jánovi, ktorého
otec ako 11-ročného chlapca posiela študovať
na viedenskú univerzitu staré antické jazyky.
Rok po jeho odchode začína jeho rodné mesto
dostávať novú tvár, najstaršie
mestské ulice v okolí Hrubého kostola zasídľujú
ostrihomskí cirkevníci, stavajú sa domy,
opravujú kostoly, taliansky vojenský architekt Pietro
Ferrabosco rekonštruuje zničené hradby, vo Viedni
sa kupujú kanóny. Jazyky, právo,
filozofiu a históriu študuje aj na univerzitách
v Lipsku, Wittenbergu, Ingolstadte, Štrasburgu. Ovláda
viac ako 11 jazykov. V Paríži získal titul majster
slobodných umení, v Padove dosiahol licenciát
lekárskych vied. Ako 26-ročný prišiel opäť
do Viedne, no o dva roky už opäť študuje v Padove,
potom v Bologni a Paríži. Veľa cestuje, najmä po
renesančnom Taliansku. Z Holandska v roku 1564 prichádza
na viedenský dvor Ferdinanda I. V tomto čase pomáha
Trnavčanom s vyššie spomínanou sťažnosťou,
ale zachovali sa aj ďalšie listy s intervenciami u
panovníka alebo u trnavského magistrátu. V
tomto istom roku kráľ zomiera a Jána Sambuca
zamestná dedič trónu, Maximilián II.,
ktorý mu udelil titul dvorného historiografa a radcu,
stáva sa tiež kráľovým a cisárovým
lekárom, prednáša na tamojšej
univerzite. Občas žije s rodinou mimo Viedne, vo svojom sídle
v Mannersdorfe.
Sambucus
nezveľaďoval len cisársku knižnicu. Aj v súkromí
bol vášnivým zberateľom starých
rukopisov, ktorých nazhromaždil 600 exemplárov, 3000
diel zhotovených tlačou, zbieral antické
sochárske diela, mince. Prekladal grécke a latinské
diela, zároveň bol azda najväčším
editorom svojej doby. Vydával diela z rôznych oblastí
– medicíny, zoológie, matematiky, botaniky,
dokonca aj rôzne mapy. V dejinách ho zaujímala
najmä epocha protitureckých vojen. Presadil vydanie
Corpus iuris Hungarici. Sambucus ako znalec histórie odmietal
maďarskú tendenčnú historiografiu a
prikláňal sa k názoru, že pôvodným
obyvateľstvom Uhorska boli Slovania. Tu by som chcel ešte
raz poukázať na jeho slovenský pôvod, ktorý
sa v iných ako našich a českých prameňoch
buď neuvádza, alebo je pred humanistom, polyhistorom...
uvedené „ungarischer“. Už len vďaka jednej
jeho básni je Trnava ako jeho rodisko neodškriepiteľné,
historici sa rovnako zhodujú aj na roku jeho narodenia
(1531), v ktorom bolo trnavské obyvateľstvo iba
slovenské a nemecké (na malilinké výnimky).
Ako som spomenul na začiatku, Sambucus sa sám seba hrdo
nazýva Panónčanom Trnavským. Prečo
nie Hungarom? Alebo Pešťanom? Jednoducho bol hrdý,
že pochádza z Panónie, a konkretizuje - z Trnavy. Keby
som sa prisťahoval napríklad na Záhorie, nikdy si
za meno nenapíšem Záhoran, hoci by som novú
domovinu a jej obyvateľov akokoľvek miloval.
Svoju prvú básnickú zbierku vydal už ako 21-ročný. Najslávnejšie sú však jeho ilustrované Emblémy, v latinčine zveršované životné pravdy, vydané v Antverpách v roku 1564. Zbierka Emblemata vyšla onedlho ešte niekoľkokrát, o tri roky napríklad aj vo francúzskom preklade. V tomto diele Sambucus básňou Tirnaviae patriae meae arma (Zbrane mojej otčiny Trnavy) vzdáva hold aj svojmu rodnému mestu už prvými veršami, prebásnené do slovenčiny Viliamom Turčánym:
V Panónii je slávne
a slobodné kráľovské mesto:
Trnavou, takýmto menom právom ho nazýva
ľud.
V ňom som sa zrodil a v
ňom som aj uvidel spanilé svetlo:
Presladká škola mi dala zo živej vody v
ňom piť.
Pri básni je ilustrácia, jedno z najstarších zobrazení aspoň kúska mestských hradieb, na ktorých je viditeľný reliéf so znakom Trnavy, ale v nezvyčajnom usporiadaní. K tejto rytine sa zrejme vrátim v samostatnom článku.
Ján Sambucus prežil aj tohto cisára a vo svojej funkcii na dvore zotrval aj za vlády Rudolfa II. K očakávanému povýšeniu na prefekta cisárovej knižnice nikdy nedošlo, časom pribudli aj hmotné starosti, 53-ročný Joannes Sambucus Pannonius Tirnaviensis zomiera vo Viedni.
Zdroje informácií: Jozef
Šimončič, Hadrián Radváni, Peter
Horváth, Mária Botťánková, Ladislav
Švihran, Wikipédia
Ladislav Šebák, utorok 25. marca 2008 18:21
Všetci mešťania volili dvadsaťštyričlennú, neskôr šesťdesiatčlennú vonkajšiu radu. Tá si spomedzi seba volila trinásťčlenný magistrát (senatus, magistratus). Z neho sa potom volil richtár. Viedol magistrát a bol sudcom. Spolu s dvoma senátormi mohol súdiť menšie priestupky. Väčšie súdil celý magistrát. Konzul riadil celé hospodárstvo a o bezpečnosť mesta sa staral kapitán. Okrem toho tu boli aj ďalšie, ale už o niečo menšie funkcie, napríklad notár a tribún ľudu.Slobodné kráľovské
mestá boli v Uhorsku štvrtým stavom. Kráľ
ich preto povolával aj na snemy. Všetci mešťania
boli ako právnické osoby šľachticmi.
Trnava mala preto aj poddanské obce, a to Modranku,
Hrnčiarovce, Brestovany a Biely Kostol, ale od druhej polovice
14. storočia mala namiesto Bieleho Kostola obec Ružindol.
Na
získanie meštianstva v Trnave bolo potrebné mať
vlastný dom, pätnásťročný pobyt
v meste a nejakú živnosť. Noví mešťania
museli prisahať vernosť a poslušnosť
magistrátu. Za porušenie takejto prísahy mohli
previnilca vyhnať z mesta.
Po vpáde Turkov do
Strednej Európy mnoho ľudí z dnešného
Maďarska utieklo pred nimi na Slovensko. Aj v Trnave sa preto
výrazne zvýšil počet maďarského
obyvateľstva. Popri Slovákoch žili tu teda aj Nemci a
Maďari. Neskôr práve preto vznikli medzi nimi
určité národnostné spory najmä pri
voľbe mestského farára, ale aj pri voľbe
mestskej samosprávy. Do týchto sporov niekedy musel
zasahovať aj panovník. Podľa nariadenia cisára
Ferdinanda z r. 1551 richtárom rok mal byť Nemec, druhý
rok Maďar a tretí rok Slovák. Aj v magistráte
musela mať každá národnosť rovnaký
počet senátorov.
Ďaľšie stránky: