Albert Schweitzer

sa narodil 14. januára 1875 v Kaisersbergu v Hornom Alsasku. Pochádzal z hudobne nadanej rodiny, bol najstarším synom evanjelického  pastora. Vyštudoval filozofiu, teológiu a medicínu. Významný lekár,  čestný doktor mnohých univerzít, držiteľ mnohých ocenení, titulov, rádov, čestných občianstiev a hlavne ocenenia najvyššieho - Nobelovej ceny mieru z roku 1952.

Je tvorcom tzv filozofie úcty k životu, ktorá bola jeho celoživotným krédom : "Etika je zodpovednosť voči všetkému, čo žije, rozšírená tak, že nikde nekončí. Znamená to, že dobré je život podporovať a chrániť a zlé je život ničiť a brať. Nikto nesmie zatvárať oči a myslieť si, že utrpenie, od ktorého sa odvrátil, vlastne neexistuje..."  Bol známy i svojimi organovými koncertmi a upútal tiež svojimi náboženskými, teologickými predstavami, či hudobnými a literárnymi dielami.

Keď sa v roku 1905 odhodlal 30ročný doktor filozofie a docent teológie štrasburskej univerzity A.S., že bude študovať medicínu, vyvolalo to v kruhoch jeho priateľov a známych nielen prekvapenie, ale aj nesúhlas a kritiku. S. mal vtedy za sebou už mnoho odborných filozofických a teologických prác, bol nielen známym kazateľom, ale aj organistom - niektorí znalci ho dodnes považujú za najvernejšieho interpreta Bachovej hudby. Napriek prekážkam svoje rozhodnutie zrealizoval a vedený svojím vnútorným hlasom a súcitom k trpiacim sa v roku 1911 prihlásil Parížskej misijnej spoločnosti, že bude pracovať ako dobrovoľný lekár v Gabune v Afrike. Pracoval tu vďaka svojej obdivuhodnej obetavosti a trpezlivosti v najťažších podmienkach, neúnavne liečil napriek nedostatku liekov, materiálu, hladu. Väčšinu potrebných peňazí získaval sám svojimi knihami, prednáškami a koncertami v Európe i Amerike a vďaka nim i pomoci podporovateľov sa mu podarilo postaviť v Lambaréné nemocnicu a neskôr i osadu pre postihnutých malomocenstvom.

Uprostred prvej svetovej vojny, po hlbokom kritickom rozbore súčasnej bezvýchodiskovosti etiky moderného človeka, dochádza Schweitzer k formulácii nového chápania etiky - tzv FILOZOFIE ÚCTY K ŽIVOTU. Podľa tejto morálky je človek mravný iba vtedy, ak mu je každý život - aj život zvieraťa a rastliny - posvätný a ak pomáha každému životu, ktorý je ohrozený a v núdzi. Oprávnená je len univerzálna etika pocitu zodpovednosti, rozšírená do priestoru bez hraníc voči všetkému živému. Žiadny život nesmie byť zničený zbytočne a svojvoľne, ak má byť nejaký obetovaný, tak len z dôvodu nezbytnej nutnosti. Iba v takomto prehĺbení etických prvkov vidí Schweitzer cestu späť ku kultúre, ktorá môže svetu priniesť skutočný mier.

 Počas štúdií sa oženil a po získaní doktorátu odchádza so svojou manželkou H. Bresslauovou do Afriky, konkrétne do Lambaréne v Gabone. Zároveň aj na tomto mieste pokračuje v písaní svojich diel. Zomrel ako 90-ročný, vLambaréne, kde je aj  pochovaný.

Dva roky po udelení Nobelovej ceny mieru pohla svetom jeho výzva odhaľujúca pravdu o nebezpečenstve pokusov s nukleárnymi zbraňami, v ktorej realisticky líči hrôzu, ktorá by čakala ľudstvo v atómovej vojne.

Odkaz A. Schweitzera je nesmierne aktuálny opäť - v dobe hrozby globálnej vojny, násilia, neznášanlivosti, pokrivených hodnôt. Aby sme neumreli na vlastný egoizmus ešte skôr, ako si stihneme všimnúť všetko neopakovateľne krásne, čo okolo nás dýcha.

Hudobník, muzikológ
Upútal i ako vynikajúci interpret skladieb Johanna Sebastiana Bacha (1685-1750). Tento autor ho zaujal natoľko, že napísal i jeho životopis. Bol vynikajúcim organistom a mal mnoho koncertov po Európe. Peniaze z týchto koncertov použil ako finančný prispevok do svojej vybudovanej nemocnice v Lambaréne.

Teológia

Ako teológa ho zaujalo bádanie o Ježišovom živote a postava apoštola Pavla .

Etika

Zameral sa na trpiacu osobnosť a ideu slobodnej mravnej humanity.
Príčinu súčasnej degradácie človeka videl v heglovskom nastolení vlády všeobecného a anonymného nad osobným, v prevahe rozumu nad vôľou. Podľa Schweitzera základom etickej obnovy má byť úsilie chrániť a rozvíjať akýkoľvek život.

Dielo Etika úcty k životu

Vyjadruje nutnosť úcty k životu a hovorí o vzťahoch medzi človekom a ostatnými živými bytosťami. Tvrdí a apeluje: Keď už je nutné nejaký život poškodzovať, musí byť zrejmé, nakoľko je to nutné. Zamýšľa sa nad úlohou a trápením pokusných zvierat. Neuspokojuje sa úvahou, že by bolo možné nezmyselne trápiť akúkoľvek živú bytosť. Ak je to nevyhnutné, aby stratila pre náš úžitok svoj život, mali by sme sa snažiť zbaviť ju aspoň utrpenia a bolesti, no nepristupovať ľahkovážne k poškodzovaniu jej dobra a života. Človek má povinnosť každému živému tvorovi preukazovať čo najväčšie dobro. Nik nesmie dopustiť žiadnu bolesť, pre ktorú nie je ospravedlnenie, pokiaľ jej len môže zabrániť. Tiež nesmie zatvárať oči a myslieť si, že utrpenie, od ktorého sa odvrátil, vlastne neexistuje.

Citáty:

• Kde je v lidech světlo, tam z nich také vyzařuje.
• Kdyby se lidé v dospělosti stávali tím, po čem touží ve čtrnácti letech, byl by celý svět dočista jiný.
• Nacionalismus je vlastenectví, které ztratilo svou vznešenost.
• Na otázku, jsem-li pesimista či optimista, odpovídám, že mé poznání je pesimistické, ale mé chtění a doufání je optimistické.
• Celá budoucnost lidstva záleží v tom, aby každý ve svých daných poměrech se snažil prokazovat lidem pravé lidství.
• Kdo se odhodlá konat dobro, nesmí očekávat, že mu lidé budou odklízet kameny z cesty, nýbrž musí být připraven, že mu jich naopak hodně navalí. Jen ta síla, která se takovými odpory vnitřně očišťuje a posiluje, může je opravdu přemoci.
• Žádný člověk není nikdy pro jiného člověka úplně a stále cizí. Člověk náleží člověku. Člověk má právo na člověka.
• Otevřte oči a hledejte, kde nějaký člověk potřebuje trochu času, trochu účasti, trochu společnosti, trochu péče. Je to možná někdo osamělý, zahořklý, nemocný, nešikovný, pro koho můžeš něčím být. Je to možná stařec nebo dítě. Nenech se zastrašit, když musíš čekat nebo experimentovat. Buď připraven i na zklamání. Ukaž se lidem jako člověk.
• Mezi lidmi je mnoho chladu, protože nemáme dost odvahy dávat se tak srdečně, jak srdeční vskutku jsme.

"Reverence for Life" at Lambarene in Albert Schweitzer's Last Years. A Speech By Walter Munz

autor: Martin

Ostatná úprava 10/3/07