Blog 2015

Návštevník

10.11.2015

Letím z Londýna nad Európou a rozmýšľam nad tým, čo som zažil v uplynulých dvoch týždňoch. Strávil som ich na ostrove St Lucia, ktorý poznáme najmä z príbehov o pirátoch.

Ako obyčajne najviac času trávim v zdravotníckych zariadeniach a na ministerstve zdravotníctva. Na prvý pohľad typické trópy. V nemocnici ma tak doštípali komáre, že som mal pravú ruku opuchnutú až po lakeť. Našťastie ma nechytili v Londýne colníci, lebo by mohli vysloviť podozrenie na Ebolu alebo čosi iné, čo snáď ani IHR nepredpokladá, napr chicugunya, ktorá sa tam občas vyskytne. A ešte dengue, našťastie posledný prípad malárie mali pred dvoma rokmi. Každé ráno čítam a listujem v slovenských, českých a bosanských (aby som nevyšiel z bosančiny) novinách. Okrem toho mi prichádzajú vtipy o moslimoch, o čmoudoch, o konci EU a podobne. Nestačím sa diviť čím sa národ zaoberá. A tam? Samí černoškovia od ministerky cez vedúcich útvarov a zariadení. Ale akí! V prvom rade vzdelaní, s prehľadom, s porozumením problematike. Až sa obávam, aby náhodou neprišli na to ako je to u nás, prípadne v Bulharsku. Keď čítam o kauzách Čisláka a spol, o zrušení registrov, o atď.

Nie som naivný, aj tam určite funguje korupcia, ale nie nezáujem o človeka. Keď som hovoril s ministerkou o novej zdravotnej politike zameranej na stewardship a governance v duchu som sa červenal. Kto z našich profesorov, docentov, úradníkov (aj na univerzite) rozmýšľa v pojmoch klient, služba, kvalita založená na vedeckom poznaní. Ani sformulovať to nevedia, teda u nás. Tam sa o tom hovorí na stretnutiach lekárov, sestier, manažérov i hasičov (hasiči majú na starosti prvú pomoc). Takže černoškovia pokojne chodia do PAHO (WHO pre Ameriku) a všetkému čo sa tam hovorí rozumejú a nečakajú, až sa všetci naučia pôvodnú reč obyvateľov ich ostrova (aký rozdiel oproti SR). Nielenže rozumejú slovám, na ktoré my ani väčšinou nemáme slovenský ekvivalent, ale poznajú aj ich obsah a praktické uplatnenie. Tak ja im radím aj s kolegyňou z Bulharska, ako majú realizovať governance cez guidelines založených na dokazoch, cez ukazovatele výkonnosti, cez licenciáciu a akreditáciu. Ešte že mám niekoľko rokov skúseností z tejto oblasti. Na Slovensku väčšina z toho sa už dávno zabudla, však tu máme iné starosti. Inde niečo ostalo, napr. V Albánsku, či v Turecku, len som si nie istý, či to náhodou nie sú čmoudi, ale určite sú to Balkánci a moslimovia.
Kto ma to učil? Teóriou a praxou vývoja guidelines som prešiel pri ich zavádzaní do praxe v prípadoch ťažkého úrazu mozgu. Mojimi učiteľmi boli vedúce osobnosti vývoja týchto postupov v USA, v UK a v Holandsku. Medzi nimi bola prof. Bevely Walters z USA, prof. David Mendelow z Manchestru, prof. Niek Klazinga z U. v Amsterdame. Medzi nimi ja a prof. Walter Mauritz. Veru všeličomu sme sa priučili aj zabavili aj zažili. S nebohým Walterom sme napísali viacero článkov a vykonali niekoľko projektov v Rakúsku. Na nich vyrástli viacerí kolegovia z Trnavskej univerzity, ktorí prebrali túto prácu. Však im včera vyšiel pekný článok v americkom časopise na tému metaanalýzy dôkazov v Európe. Som na nich hrdý. Že to nezaujíma našich politikov a guruov zdravotníctva? Asi sú dôležitejšie úlohy.

Avšak späť na St Luciu. Dobre sa mi robí, som zas vo svojom živle – píšem správy a pracujem s ľuďmi. Napísali sme spolu s kolegyňou tzv Inception Report. To je správa o konfrontovaní situácie na mieste s tým, čo žiada ToR (teda zadaním terms of reference). Nie je to ľahké spoznať čo sa deje a napísať, ako budeme postupovať, keď je na to 13 dní. Dúfam, že sa im bude náš produkt páčiť a vrátim sa v januári v projekte pokračovať. Už pristávame vo Viedni, tak sa zas ozvem keď budem mať trochu času na klebety. Už sa neviem dočkať kedy zas budem môcť pracovať medzi čmoudami.

27.10.2015 Medzi Londýnom a Santa Lucia
Dnes o ruštine

V predchádzajúcom blogu som sa vyznal z môjho vzťahu k angličtine, ktorá v priebehu rokov sa stala mojim druhým najpoužívanejším jazykom a v určitom období môjho života ma vcelku dobre živila.
Dnes som zas v lietadle niekde medzi Londýnom a Santa Luciou (Karibik) a keďže nie je noc, ale biely deň, tak nemôžem spať. Pokúšal som sa niečo písať, ale po niekoľkých hodinách som nevládal, tak som sa vrátil k tomuto ľahšiemu spôsobu zachytávania myšlienok. Trochu som zvažoval možnosť diktovať pomocou Dragon Dictation, ale vzhľadom na okolie som od toho upustil.
Ruština sa nestala mojim ďalším pracovným nástrojom z viacerých dôvodov. Akosi som k nej nemal vzťah. Nenachádzal som dôvody, ktoré by ju spravili rovnako zaujímavou ako bola angličtina v dobe môjho dospievania. Žiadne ruské pesničky nebodovali ani v hitparáde v Londýne, ani v Dvanáct na houpačke (to bola hitparáda československého rozhlasu). Ani v piatok večer na bratislavskom korze sa nepožičiavali a nevymieňali platne z Moskvy. Tak načo by mi bola ruština. Zároveň som sa začínal chystať na maturitu a v roku 1968 ohlásili koniec povinnej ruštiny. Študent si mohol vybrať cudzí jazyk z ktorého chce maturovať. Ja som po dvoch letách strávených v Anglii (jeden jazykový kurz a v 1968 práca v blázinci vo Swansea a potom pobyt v rodine) a v atmosfére, kedy obávaná ruštinárka v septembri 1968 plakala, aby sme úplne nezavrhli ruštinu, veď ňou nehovoria len okupanti, ale je to jazyk vzdelancov a kultúry. No nič nepomohlo, rozhodol som sa pre angličtinu a aj som zmaturoval. Ale ruštiny som sa nezbavil, celkom ťažký semester som zažil hneď na začiatku štúdia medicíny, kde okrem latiny a angličtiny ma čakala aj skúška z ruštiny. Ani neviem ako sa mi podarilo preliezť.
Potom bol pokoj a ruštinu som nepotreboval až pokiaľ som nešiel do projektu v IIASA (už som o tom hovoril). Najprv prišiel prof. Šigan, vedúci projektu do Bratislavy a považoval za prirodzené, že pri neformálnom rozhovore, keď tam neboli Američania či Angličania prepol do ruštiny. A bol som v koncoch, našťastie ma bral ako cudzinca a určite nezbadal ako sa trápim. Asi to nebola žiadna sláva. O to horšie to bolo počas môjho pobytu v Laxenbergu (sídlo IIASA). Tam bolo skoro polovica Rusov a dokonca najvyšší šéf programu Human Settlements and Services bol prof. Andrew Rogers, ktorý pochádzal z rodiny ruských emigrantov, ktorí ušli pred revolúciou do USA. A nebola to obyčajná rodina, jeho starý otec bol jeden z najvyššie postavených šľachticov na cárskom dvore a bol generálnym riaditeľom všetkých ruských železníc. Pôvodne sa volali Rodžestvenski, ale po príchode do USA si zmenili meno na Rogers. Otec Andrewa bol lekár v USA a Andrew bol jeden z najvýznamnejších demografov na svete. Vysoký, štíhly, prešedivelý muž, ktorý keď si pozval hostí k sebe domov hral na klavíri, spieval a recitoval ruských básnikov v ruštine aj angličtine. Jeho manželka Maria, mala talianske korene a robila mu sekretárku. Ona mi opravovala moje prvé písačky v angličtine a mala so mnou nekonečnú trpezlivosť.
Okrem toho tam bola skupina mladších Rusov, v programe bol Pavel Kitsul, geniálny matematik a štatistik, ktorý o veľa rokov neskôr mi povedal, že počítal dráhu prvých ruských vesmírnych rakiet. Teraz učí na jednej americkej univerzite matematiku. Aj on, aj ďalší, prirodzene predpokladali, že keď som z tábora mieru, tak hovorím rusky. Chyba lávky, trpko som oľutoval moju neznalosť, ale pobyt v jazykovo zmiešanom prostredí mi pomohol prekonať tento handicap a moja ruština sa zlepšovala (nielen vplyvom vypitej vodky). Dospelo to po niekoľkých rokoch tak ďaleko, že som sa naučil aj nespisovné výrazy a rozumel som vtipom, ktoré, div sa svete, nás v škole neučili.
Ako sa mi to len neskôr zišlo. Keď som začal po revolúcii kariéru konzultanta, jeden z projektov bol v krajinách pri Baltickom mori. To bola doba, kedy sa tam všetci domáci tvárili, že oni hovoria len svojou rodnou rečou, teda estónsky, litovsky a lotyšsky a že rusky len trochu rozumejú. Pri tréningoch sa však ukázala pravda, ich angličtina bola viac ako chabá, teda mladých. Starší, ich šéfovia ani ceknúť. Takže to nakoniec začínalo vždy rovnako, začal som v angličtine, povedal o projekte a cieľoch a spýtal sa, či rozumeli. Odpoveďou bolo ticho, maximálne jeden z mladých lámane vysvetlil, že rozumeli, ale či by som to nezopakoval po rusky. Tak som spustil v ruštine a hneď bola spolupráca ako remeň. O taxikároch, sprievodcoch v autobusoch, či letuškách ani nehovorím, tam bola ruština základom prežitia. Pri prvej návšteve Univerzity v Tartu (Estónsko) sme si aj kolegami Ghajarom a Quinom prenajali auto a chceli sme ísť do Rigy. Prišli sme na estónsku hranicu a vodič povedal, že musíme vystúpiť (po rusky). Nechápali sme, ale čo sme mali robiť, vzali sme kufre a pochodovali cez hranicu, dvaja s americkým pasom a jeden so slovenským. Colníci na estónskej strane sa radili krátko a vyhnali nás na druhú stranu. Litovci (Latvia) boli z toho celí preč, pustiť nás, ničomu nerozumeli. Prišla mladá colníčka, ktorá bola prekladateľka, ale vedela tak maximálne tri slová, no možno štyri. Kam ideme a prečo? Tak som sa jej opatrne spýtal, či by som to mohol povedať po rusky. Zbehla sa celá colnica, všetci načúvali, predstavil som amerického profesora, pána manažéra projektu a seba. Porozprával o projekte, zrazu sa objavil podnos s vodkou a pohármi začala sa družba. Aj pasy nám zabudli opečiatkovať. Neviem ako by sme dopadli, našťastie sa objavil šofér s našim autom a mohli sme pokračovať do Rigy.
Neskôr sa obdobné situácie opakovali v rôznych obmenách, či to bolo ministerstvo zdravotníctva v Talline, alebo nemocnica v Kišineve, či univerzita v Tbilisy. Všade zanechali roky ruskej nadvlády nechuť k ruštine, ale aj jej dobrú znalosť.
Zároveň mi ruština pomohla nadviazať zaujímavé kontakty. Jeden z významných diplomatov USA bol Heywarth Isham. Spoznal som ho v New Yorku v časoch, kedy som s jeho synom a nevestou riešil súdny spor o grant. Teda oni boli na mojej strane a nakoniec sme spor vyhrali. Pán Isham bol po kariére v diplomatických službách na penzii a keď sme sa prvý raz stretli bol nadšený, že sa objavil niekto, kto hovorí po rusky a celý život prežil za železnou oponou (no ja som až tak nadšený z toho zas nebol). Tak sme sa opakovane stretli a on mi rozprával o svojich zážitkoch v Berlíne, kde po vojne pôsobil ako tlmočník pre americkú ambasádu. Potom sa dostal do Moskvy, kde sa stretol so Stalinom i Chruščovom. Bol poverený mierovými rokovaniami so Severným Vietnamom a nakoniec ich doviedol až k podpísaniu ukončenia vojny. Svoju diplomatickú kariéru ukončil na Haiti, kde pôsobil za čias Duvaliera. Určite mi uveríte, že som ho počúval s otvorenými ústami. Ako penzista sa pokúšal o dobré vzťahy s Ruskom a viedol nadáciu, ktorá ich rozvíjala. Pred niekoľkými rokmi zomrel.
Iným prekvapením bol obed na rakúskom veľvyslanectve v Sarajeve. Rakúsky veľvyslanec, s ktorým sme chodili cez weekend spolu po horách v Bosne a Hercegovine ma občas pozval na obed, najmä keď mal hostí, ktorých podľa jeho predstavy by som mohol trochu zabaviť. Na jeden z obedov pozval veľvyslanca Slovinska. Jeho manželka bola v Ľubľane detskou lekárkou a on potreboval s manželom niečo prerokovať a tak ma posadil vedľa pani manželky. Lenže sa ukázalo, že táto nebola príliš zhovorčivá a dokonca nemala rada šéfa neurochirurgie, s ktorým som ja spolupracoval. Tak sme toho veľa nenahovorili. Z druhej strany vedľa mňa sedel starší pán, očividne židovského pôvodu. Akosi sme s dali do reči a on sa ma spýtal, či nehovorím rusky, že by mu to bolo bližšie ako angličtina a moja lámaná bosančina. Tak sme začali po rusky. Ukázalo sa, že je to predstavený židovskej obce v Sarajeve a zhodou okolností jeden z iniciátorov významného nepolitického hnutia, ktorého požiadavky však bránia Bosne a Hercegovine pri rozhovoroch o vstupe do EU. Tak mi porozprával ako študoval hudbu v Petrohrade ako mladý. Ako sa tam naučil po rusky. Mňa však hlavne zaujímali osudy židov v Sarajeve. Tak mi porozprával o židoch pred II. Svetovou vojnou, za Tita i počas a po ostatnej vojne. Nie veľmi veselé rozprávanie, niečo som už poznal z knihy o sarajevskom Hagadah, ale osobné svedectvo je predsa niečo úplne iné. Pozval ma aj na návštevu jeho pracoviska a múzea, ale už som v Sarajeve pomaly končil, tak mi to akosi nevyšlo. Takže nakoniec aj ruština ma dobehla.

24.9.2015 Medzi Londýnom a Chicagom
Osoby, ktoré významne poznamenali môj život

Už dlhšie rozmýšľam nad tým, akých ľudí som stretol v živote a aký efekt to malo na môj vývoj. Niektorí ešte žijú, ale mnohí už ukončili púť životom, po niektorých ostalo množstvo dokumentov, článkov či pamätníkov, mnohých si pamätáme len niektorí. Rozmýšľal som najmä nad tými, ktorí nejakým spôsobom formovali môj vývoj. Samozrejme že ma veľmi ovplyvnili rodičia a keď tak nad tým rozmýšľam, jeden z najväčších darov, čo mi dala moja mama bola cesta do jazykového tábora v Anglii roku 1967. Mal som vtedy 16 rokov a išiel so skupinou mladých ľudí na kurz anglického jazyka. Pamätám sa na rozhovor mami s otcom, ktorý namietal, že som ešte mladý na takú cestu. Odvetila, že otvorené hranice sú len na chvíľu a že ich komunisti zas zavrú, tak nech len idem. Tak som sa prvý raz dostal do Veľkej Británie. Hlasoval som v hitparáde za pieseň All You Need is Love, učil sa reč a oboznamoval sa s kapitalizmom. Neviem, či ma to neovplyvnilo na celý život. Jedn viem však isto, znalosť anglického jazyka,aj keď v tých dobách značne obmedzená, ma poznačila na celý život. V nasledujúcom roku som išiel do UK zas, pracovať v Swansea v blázinci a učiť sa anglicky. Ale to sa už splnila predpoveď mojej mamy a prišli sovietske vojská. Z blázinca ma aj s priateľom zobrali do rodiny pán a pani Morris. On bol obchodný cestujúci a ona laická kazateľka. Ponúkali, že môžeme ostať, mohli sme dostať štipendium a študovať v Británii atď. Škoda že to Fico a ďalší na Slovensku nezažili, to bola úprimná ponuka ponuka pomoci. Musím povedať, že okrem farby pleti sme s vtedajšími britmi boli rovnako odlišní ako sú dnešní sýrski utečenci. Možno ešte odlišnejší. A napriek tomu aký rozdiel oproti postojom dnešných súkmeňovcov. No odolal som zvodom kapitalizmu a vrátil sa prispieť k budovaniu lepších zajtrajškov aj keď musím sa priznať, že hlavným motívom bola túžba za mamou a otcom. Ale ten úžasný pocit podpory v ťažkých časoch vo mne zostal.
Po maturite som išiel do Západného Nemecka spolu s mladšími spolužiakmi zo strednej školy na Novohradskej. Išli sme do mestečka Eschenbach, hneď vedľa najväčšej americkej vojenskej základne v Európe. Býval som v rodine kde bol chlapec môjho veku Hannes, s ktorým sme do teraz priatelia aj keď sa už tak často nenavštevujeme. Aký rozdiel medzi životom vo vtedajšom kapitalizme a u nás som videl a zažil. Ale priateľstvo s Hannesom pretrvalo všetky prekážky. Keď som nemohol chodiť ja do Nemecka, chodil on s priateľmi na Slovensko. To boli diskusie. Mnohí z nich boli vtedy marxisti a maoisti. My sme sa nemohli ani porovnať s ich vedomosťami a zájmom o filozofiu, politiku a veci súvisiace. Dnes sú už všetci primerane konzervatívni ako to prísluší veku a postaveniu v spoločnosti. Našu mladosť a zápal za veci verejné nám zobrali a nahradili skúškami z marx-leninizmu. Jediné čo sme nechtiac získali bola určitá, aj keď chabá znalosť ruštiny. Spať k Hannesovi, on si budoval kariéru ako stavebný inžinier a vedel kam smeruje. Ja som to netušil. To bol eľký rozdiel. Ja som študoval, lebo veď čo iného som mal robiť? Ale akú kariéru. Čo by som chcel v živote dosiahnuť som netušil a ani ma to netrápilo. Vtedy bolo obdobie kedy sa žilo akosi rozdvojene, počúvali sme anglickú a americkú muziku, ktorá oficiálne neexistovala a nedala sa získať. My sme však mali pásky s nahrávkami skupín a formácií. Počúvali sme Jimmiho Hendrixa, Janis Joplin a Cream. Snažili sa chytiť Radio Luxenburg a kúpiť si texasky v Tuzexe. To, že moji rovesníci čítali amerických beatnikov, sledovali avantgardné filmy a diskutovali o všetkom možnom, ostalo pre nás dlhodobo skryté.
Spať do reality. Nástupom na Lekársku fakultu UK som začal zároveň kariéru v spoločnosti starších študentov, vtedy združených v organizácii študentov Slovenska. Mňa oslovili ešte som nebol ani zapísaný, len moje meno viselo na dverách dekanátu medzi prijatými. Môj starší priateľ z dvora Otto ma zavolal aby som prišiel pomocť s organizáciou pobytu študentov medicíny v Bratislave, a zas preto, lebo sa dohovorím anglicky. No bolo to pamätné leto, chodili sme po krčmách, diskotékach aťd. Boli Taliani, Poliaci a ktovie kto ešte. Asi som sa osvedčil, pretože od začiatku školského roku ma prizvali do výboru organizácie študentov na fakulte. Tam som stretol kamarátov na celý život, aj keď osud sa s nim rozlične vysporiadal. Zasadnutia vždy končili v kaviarni Metropol oproti dekanátu. Predsedal tomu Fero Fabián. Vyzeralo to na veselý spolok a rokovania mali nádych demokracie s hlasovaním a dlhými diskusiami. Jedného dňa medzi nás prišiel jeden zo synov vtedajšieho nového vodcu strany (komunistickej) Husák a hovoril, že by sme mali prijať nový názov “socialistický zväz mládeže". V Metropolke sa to odhlasovalo a nikomu to nevŕralo v hlave, všetkým nám to bolo jedno. Až jedného dňa sa objavila dvojica našich kolegov, ktori vyhlásili že oni sú mladými komunistami a že nás prišli vymeniť. A tak sa aj stalo, jedného dňa zrazu nikto z nás už nebol vo výbore. Len mladí komunisti, nemenujem, však mnohí z nich už dávno zabudli ako to bolo a sú to doležití profesori a zaslúžilí lekári. Ja som medzi časom však urobil "kariéru" v IFMSA. Bol som zvolený za jej predsedu v Československu. Ani sám neviem prečo, ale angličtina zas zohrala svoju úlohu. To bolo veľa aj na mladých komunistov, akosi sa ma nemohli len tak zbaviť. Tak na mňa našili, že som protištátny živel na zǎklade vtipu, ktorý vtedy koloval: Je to červené a lieta to po lese. Odpoveď - Vrabec komunista. Vtip bol v tom, že predseda fakultného výboru sa volal Vrabec a okrem iného nemal zmysel pre tento druh humoru. A bol som vypočúvaný a hrozil mi trest vyhodenia zo štúdií, ako sa to vtedy bežne robilo. Zachránil ma Husákov syn, ktorý medzitým sa stal celoslovenským predsedom SZM a akosi to súdruhom vyhovoril. Mne povedal, že mám šťastie s mojou angličtinou. Tak som doštudoval a do konca štúdia predsedníčil IFMSA Na Slovensku. Spoznal som všetky lekárske fakulty v Československu a definitívne sa mi zhnusili všetci funkcionári (nejak mi to ostalo na celý život). Chodil som pravidelne do Prahy a každý štvrťrok sme mali stretnutie všetkých lekárskych fakúlt. Počul som najnovšie vtipy a klepy, v Prahe som býval na internáte 5. Kveten a poznával iný študentský život ako vtedy bol normálny v Bratislave. Čitateľ, ktorý si ešte spomenie na atmosféru tých rokov možno pochopí, že takto som si asi nevybudoval dôveru kolegov z bratislavskej skupiny povodne mladých komunistov. Kariéru urobil aj môj otec, ktorý vybudoval unikátny výskumný ústav Lekárskej bioniky, získal titul profesora a stal sa predsedom vedeckej rady ministra zdravotníctva. A ešte som aj bol Bratislavčan. No nič, vyštudoval som, oženil sa a začal sa učiť ako pomáhať ľuďom. Miesto predsedu IFMSA som prenechal mladším a venoval sa stavbe domu, výchove detí a štúdiu.
V prvých rokoch praxe na Klinike porf. Niederlanda som počas nočných služieb experimentoval s počítačom. Vyžobral som príručku jazyku MUMPS a učil sa ako prinútiť počítač reagovať na moje pokusy. Ako prvé som si zobral učebnicu štatistiky od Danielsa a začal programovať priemer a t-test. Že to nebolo ľahké nemusím hovoriť, a že to nebolo ani príliš rozumne, to mi nemal kto povedať. Prehrýzal som sa tými knižkami a snažil sa zistiť ako to funguje. Ani ma nenapadlo, že sa mi to stane osudným. Prof. Červenka, epidemiológ a riaditeľ veľkého výskumného ústavu hygieny a epidemiológie získal účasť na grante Svetovej zdravotníckej organizácie. Potreboval k tomu niekoho, koho môže poslať do Ženevy a kto ešte k tomu bude aj trochu rozumieť štatistike. Ja som to splnil a spolu so mnou aj ing. Peter Ottis. K tomu ako bývalo zvykom sa pripísala skupina ľudí, ktorí nič z toho nevedeli, ale boli doležitý. Tak som začal chodiť do Ženevy na stretnutia, kde sa hovorilo síce anglicky, ale mnohé slová nedávali zmysel. Výraz ako logistická regresia sa vtedy v Danielsovi nevyskytoval a inú knihu som nemal. Návrh epidemiologickej štúdie a podobné, o tom som nikdy nepočul. Hlavným garantom bol dr. Michael Marmot z London School of Hygiene and Tropical Medicine. Tak som s ním sedával a počúval a predkladal tabuľky s výsledkami. Medzitým zomrel môj otec a tí, ktorí síce boli napísaní v štúdii ale pre neznalosť ani angličtiny ani štatistiky (a zrejme aj z iných dôvodov) nemohli vycestovať do Ženevy, nám zakázali používať počítače. To ohrozilo celý projekt a ja som volal do Polytechny, ktorá ako podnik zahraničného obchodu nás predávala, že musíme od projektu ustúpiť. Na čo mi tam príslušný úradník okamžite oznámil, že v takom prípade sa bude jednať o devízový únik a hrozí mi súd s pravdepodobným pobytom v chládku. Odporučil mi, aby som to predsa nejak zariadil. Posťažoval som sa mojej laborantke a tá mala manžela na najvyšších miestach a on ma zachránil. Zrazu sme mohli počítač používať, ale len po pracovnej dobe. Tak sme trávili noci a počítali štatistiky. Boli sme mladí a ešte nás to aj bavilo. Po čase nastúpil za riaditeľa prof. Dzúrik a ten nad tým podržal ochrannú ruku. Len ma veľmi férovo varoval, že za každú cestu do Ženevy ma musí potrestať, aby bol krytý pred spomínanou skupinou. Tak sme to všetko dokončili a ja som získal neoceniteľné skúsenosti s veľkým projektom a množstvo neprajníkov. Ústav za to kúpil jeden prenosný počítač a bolo. Ale stálo to za to.
Paralelne s tým som dostal príležitosť ĺsť na mesačný pobyt do ústavu IIASA v susednom Rakúsku. Bol to veľmi zvláštny ústav, kde spolupracovali rusi s Američanmi na riešení globálnych problémov. Koho by to viac zaujímalo nech si pozrie stránku wwww.iiasa.org. Skrátka dobre, prišla na lekársku fakultu pozvánka na moje meno. Išiel som za prof. Niederlandom a ten hneď hovorí, že jasne, musím isť. Tak sa moja žiadosť schválila na fakulte aj na univerzite a išla na ministerstvo školstva a tam sa zasekla. Príslušný súdruh cestu neodsúhlasil. Tak som sa vybral za ním. Sekretárka mi povedal, že súdruh na mňa nemá a ani nebude mať čas a ja som povedal, že ho teda počkám na chodbe. Bola z toho akosi vyvedená z miery a za chvíľu ma pozvala ďalej, že súdruh si predsa len našiel na mňa čas. Tak som sa k nemu dostal, bol to starší pán a rovno mi povedal, že on mladých ľudí do kapitalizmu nepúšťa, pretože im chce dobre. Podľa jeho skúsenosti po návrate sú títo ľudia celý zvyšok života nespokojný so životom v našej socialistickej krajine. Ja som bol tak drzí, že som mu povedal, že mi to príliš nevadí a rád podstúpim toto riziko. Dnes sa to dobre hovorí, ale v tých časoch to bola dosť veľká opovážlivosť. Na to on povedal, že si to rozmyslí a za niekoľko dní prišlo povolenie vycestovať. Prečo? To neviem, možno ešte niekto iný a intervenoval. Neviem, nezisťoval som. Ale v jednom mu musím dať za pravdu, po zvyšok života som bol nespokojným. Možno som ho mal poslúchnuť. Zrejme by som mal pokojnejší život.
Aj teraz, keď píšem tieto riadky sedím v letadle medzi Grónskom a pobrežím Kanady a smerujem do New Orleans a na Jamaicu. Ako turista? Nie pracovať pre blaho ministerstva zdravotníctva na Jamaice.

Pokračovanie pri nasledujúcom lete.

8.7.2015

Tento a budúci týždeň dovolenkujeme s manželkou a dvoma vnúčatami na Záhorí a snáď aj v Nízkych Tatrách. Napriek tomu sa mi podarilo urobiť dve interview, jedno pre univerzitný časopis a druhé pre časopis Zdravie. S prvým sa s Vami vopred podelím, keďže otázky kládol prof. Chmelík a ja som sa príliš rozhovoril čo do rozsahu. Preto v časopise to vyjde vo veľmi skrátenej forme a tu si môžete prečítať plný text.

Životopis

prof. MUDr. Martin Rusnák, CSc je lekár, ktorý sa po krátkej klinickej praxi venoval najmä výskumu v rôznych oblastiach. V prvom rade sa orientoval na epidemiológiu chronických ochorení, najmä juvenilného diabetu a ťažkých úrazov mozgu. Zároveň študoval systémy zdravotníckej starostlivosti s dôrazom na jej kvalitu. V tejto oblasti sa zúčastnil viacerých projektov doma i v zahraničí. Okrem toho sa profiloval ako odborník na zdravotnícku starostlivosť v postkonfliktných krajinách, kde svoje skúsenosti uplatnil v krajinách Balkánu a v Južnom Sudáne. Vyučuje na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce TU epidemiológiu, zdravotnú politiku a organizáciu. Je garantom štúdia PhD v odbore Verejné zdravotníctvo. Je ženatý, má dvoch synov, jednu vnučku a troch vnukov.

prof. Chmelík: Ste absolventom LF UK, aká bola vaša zdravotnícka kariéra?

Promoval som v roku 1975 a hneď po promócii som nastúpil na povinnú vojenskú službu k pôvodným PTP jednotkám (už to bolo premenované, ale podstata ostala) najprv v Hodoníne a potom v Znojme. V prvej posádke som okrem povinností lekára robil jednu sezónu doktora hokejistom. Tam som mal možnosť vidieť a zasahovať pri rôznych športových úrazoch a to mi do teraz tento šport komplikuje. Miesto radosti z víťazstva, či prehry vidím údery a ich následky. V Znojme, kde som pôsobil po skončení sezóny hokeja som dostal na starosť 400 Rómov, ktorí neboli pôvodne odvedení na vojnu a mali „modrú knižku“ pre neschopnosť ukončiť základné vzdelanie. Okrem nich som mal na starosti zopár bývalých a predpokladám že aj budúcich väzňov, jedného si pamätám, keďže vo veku 18 rokov mal za sebou niekoľko úspešných vrážd. S tými Rómami to nebolo jednoduché, pretože väčšina z nich boli ozajstní analfabeti a ľudia prírody. Opakovali sa samovraždy. Vzhľadom na podstatu modrej knižky boli medzi nimi aj ľudia s maturitou a dokonca jeden vysokoškolák. Naučil som sa tak diagnostikovať kožné ochorenia a rôznych kožných parazitov, čo som neskôr používal na Kramároch, kde ma v službe často volali k podobným prípadom. Škoda, že som sa tomu nevenoval aj ďalej. Potom som nastúpil na Kliniku tbc a respiračných chorôb v Bratislave na Kramároch. Tam som sa začal učiť základom kliniky pod vedením primára Čižmára. Po dvoch rokoch pracovisko zrušili a ja som prestúpil na kliniku vnútorných chorôb vedenú prof. Niederlandom. To bolo pracovisko, kde sa zachoval záujem o skutočný výskum a výchova k vede, ktorý profesor priniesol zo Spojených štátoch. Tam pracoval v tíme manželov Cori, ktorí nedlho po jeho nedobrovoľnom návrate na Slovensko dostali Nobelovu cenu za medicínu. On a ním vychovaní profesori Dzúrik, Gvozdják a Brixová tvorili základ jeho tímu. Tu som sa učil nielen základy klinickej medicíny, ale aj vedeckého myslenia. Mal so zároveň laboratórium funkčných vyšetrení pľúc a srdca. Potom som prešiel do výskumu na Výskumnom ústave lekárskej bioniky, kde som pokračoval vo fyziológii dýchania a skúmaní elektrických prejavov srdca. Nakoniec z toho vznikla aj učebnica Počítač na oddelení funkčnej diagnostiky, ktorú sme napísali spolu s profesorom Krištúfkom. Po revolučných zmenách som klinickú medicínu zanechal a venoval sa iným veciam.

prof. Chmelík: Kedy ste sa začali orientovať na využitie IT v medicíne?

Od siedmej triedy základnej školy som študoval v triede so špeciálnou matematikou. Nebol som žiadny génius, ale taký priemer. Matematika ma bavila. Pokračoval som aj na strednej škole a umiestnil som sa v matematickej olympiáde tak, že ma automaticky prijali na univerzitu. Takže som si myslel, že sa budem zvyšok života venovať tomuto odboru. Ale moji rodičia, obaja lekári ma prehovorili aby som skúsil urobiť prijímačky na medicínu, ktoré som urobil a umiestnil som sa v zóne prijatia. Takže po dohováraní rodičov som sa nakoniec aj zapísal na Lekársku fakultu UK, ktorú som dokončil. Ale záujem o exaktné vedy mi zostal a uvedomoval som si ako mi v istých oblastiach pomohol pri algoritmizácii problémov. V začiatkoch môjho pôsobenia na klinike prišli na Kramáre aj počítače. Prof. Niederland ma poveril zodpovednosťou za ich využívanie na klinike. To mi poskytlo príležitosť sa zoznámiť s týmto svetom, ktorý ma oslovil najmä svojou precíznosťou. Chcel som pochopiť, ako to všetko funguje a počas nočných služieb, keď bol chvíľu pokoj, som sa oboznamoval so zásadami programovania. Napísal som jednoduchý štatistický program a bol som na seba veľmi hrdý, netušiac, že to bol len začiatok. Postupne som vytvoril algoritmus pre interpretáciu krivky rozpísaného výdychu s výpočtom kritických hodnôt. Následne podobný postup pre interpretáciu acidobázickej rovnováhy v krvi. Pri riešení výskumnej úlohy Svetovej zdravotníckej organizácie som sa veľa naučil zo štatistiky.

prof. Chmelík: Aké boli dôvody vašej orientácie na VZ?

Začiatkom osemdesiatych rokov prof. Červenka, známy slovenský epidemiológ a riaditeľ Výskumného ústavu preventívneho lekárstva, oslovil Výskumný ústav lekárskej bioniky s ponukou spolupráce na projekte financovanom Svetovou zdravotníckou organizáciou, ktorá skúmala vzťah výšky krvného tlaku a kombinácie dvoch hormónov vo forme antikoncepčnej pilulke. Štúdia sa vykonávala v 14 krajinách Európy a epidemiologickú časť zabezpečovala doc. Egnerová. Ja som bol požiadaný viesť skupinu, ktorá by zozbierané údaje štatisticky spracovala. V každej krajine bolo 1000 žien, ktoré dostávali buď jednu z dvoch piluliek, alebo mechanickú antikoncepciu. Podrobný dotazník kombinovaný s meraním tlaku krve bol použitý opakovane na začiatku, v priebehu a na konci štúdie. V tých časoch to bola úžasná štúdia, dnes je to celkom bežný typ štúdie, ktoré uskutočňujú farmakologické firmy pred uvádzaním lieku na trh. Pre mňa to bola neuveriteľná šanca, ktorej následky pociťujem do teraz. Odborným garantom štúdie bol dnešný Sir Michael Marmot, v tých časoch mladý vedec z London School of Hygiene and Tropical Medicine. Tam som s úžasom zistil, ako sme vo vtedajšom československu neuveriteľne pozadu. Tam som počul o koncepcii rizika, logistickej regresii, účinnosti, atď. Všetko termíny, ktoré sme sa neučili a ktoré boli základom vtedajšej epidemiológie a hygieny. U nás ich nepoznal nikto, pretože len málo ľudí dostalo šancu oboznámiť sa s anglosaským epidemiologickým a dnes by sme povedali verejno-zdravotníckym myslením. Naša príprava bola absolútne nedostatočná. Tak som sa začal učiť bojom, pri analýze tak obrovského súboru údajov. K tomu sa pridala politická časť a tou bola neochota kolegov z ústavu spolupracovať a dokonca snaha čo najviac nám sťažiť podmienky práce. Skončilo to tak, že sme ostali traja a dovolili nám pracovať len po pracovnej dobe a trestali nás napríklad tým, že nám brali odmeny, vraj sme málo robili pre riešenie štátnych úloh výskumu. V tých časoch ísť do Ženevy na dvojdňové stretnutie projektu pre mladého začínajúceho lekára, či inžiniera bolo absolútne neprípustné, chodili len vybraní predstavitelia režimu, ktorí väčšinou nič nerozumeli a nechápali. Jednoducho, to bola škola pre mňa a náš malý tým vynikajúca škola života. Boli sme mladí, tak sme to akosi prežili.
Paralelne s tým som bol oslovený z Inštitútu aplikovanej systémovej analýzy o spoluprácu na projektoch modelovania zdravotníckych systémov. Tento inštitút sídlil a do teraz je pri Viedni v komplexe budov, ktoré tvorili letné sídlo Habsburgovcov. Viac sa možno dočítať na stránke http://www.iiasa.ac.at/. Tu som sa dostal do centra vedy o systémoch a nazerania na ne cez matematickú analýzu. Robil som v tímoch, kde boli američania, angličania, rusi a vôbez vedci z rôznych krajín. Pracoval som pod vedením vtedajších hviezd výskumu akými boli profesori Rogers z USA, prof. Keyfitz z USA, prof. Shigan z Moskvy, prof. Meadows z USA. Od američanov som sa učil vtedajšiemu vedeckému postupu. Pamätám sa na začiatky, keď som písal prvú vedeckú správu. Bolo to akoby som prišiel z inej planéty, nielen že moja angličtina bola rudimentárna, ale aj celkové myslenie, s ktorým som prišiel do tohto sveta odrážalo skutočný stav vecí. Spolupracoval som s ľuďmi, ktorí prežili väčšinu akademického života na Harvardskej univerzite, či na Massachussets Institute of Technology. S ľuďmi, ktorí zmenili politiku vo svete, ako napríklad prof. Meadows, ktorý uverejnením knihy Limits to Growth spôsobil energetickú celosvetovú krízu s následkami, ktoré vidíme doteraz. prof. Shigan, ktorý založil a rozvinul ako jeden z riaditeľov Svetovej zdravotníckej organizácie projekt CINDI, ktorý beží do teraz. Bol to iný svet a ja som sa snažil vo svojej naivite priniesť naučené a naštudované domov, do československa. Snažím sa do teraz, len niektoré stereotypy asi nie je možné prekonať.
Po tomto úvode, kde som dostal to, čo mi chýbalo z prípravy doma som sa postupne zaraďoval do vedeckej komunity doma i v zahraničí, doma s minimálnym porozumením, v zahraničí väčšinou bez podpory z domu. Aký rozdiel oproti kolegom z iných krajín, ktorým domovské inštitúcie pomáhali a boli na nich hrdé, doma len tresty a rušenie všetkého, čo som priniesol. V rámci kariéry vonku som dostal ponuku stať sa poradcom vtedajšieho riaditeľa Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve, čo bolo veľmi prestížne postavenie, ale určití pracovníci z Ministerstva zdravotníctva v Bratislave mi to listom zakázali, pretože nerozumiem problematike zdravotníctva. A to už bolo po revolúcii. Rovnako zrušili Národné centrum podpory zdravia, kde posielaním neustálych kontrol z ministerstva financií chceli dokázať, že keďže sa mi podarilo zvýšiť príjmy na dvojnásobok pomocou grantov, tak som vlastne porušil predpisy. Skončilo to tým, že som v roku 1995 abdikoval z riaditeľovania a odišiel tam, kde som rozumel mysleniu ľudí. Stal som sa živnostníkom a získané vedomosti som poskytoval US AID a jej projektom na Slovensku, dva roky som bol poradcom pána Sorosa pre zdravie verejnosti v strednej Európe a neskôr som robil rôzne projekty EU na Slovensku a iných krajinách sveta. Teraz sa snažím naučené odovzdať mladým na katedre so striedavým úspechom.

prof. Chmelík: Centrom v množine problematiky VZ je epidemiológia. Môžete čitateľom priblížiť problematiku epidemiológie?

Epidemiológia sa stala pre mňa základnou metódou práce. Ako som uviedol vyššie, mal som šťastie na učiteľov. V mojom ponímaní je táto náukou o hromadných javoch v zdraví a chorobe a súčasne základom pre intervenciu. Ponímam ju ako veľmi praktický prístup k mnohým javom v súčasnej medicíne, zaoberá sa otázkami účinnosti liečiv, alebo očkovania, problematikou bezpečnosti pacienta, kvalitou zdravotníckej starostlivosti alebo predchádzania ochoreniam, vedeckým zhodnotením najlepších dôkazov v klinickej medicíne a v zdraví verejnosti. Ten výpočet je obsiahly. Stále viac nachádzame jej použitie v klinickej medicíne, ktorá bola kedysi doménou výhradne lekárov v priamom styku s pacientom. Dnes sa do výkonu starostlivosti, či prevencie alebo podpory zdravia zapája stále viac odborníkov z nelekárskych disciplín, akých vychovávame aj my. Na Slovensku zatiaľ nemáme širšiu diskusiu o potrebe takýchto špecialistov a príslušná legislatíva nereaguje na situáciu dneška. Tak nám postupne vymierajú epidemiológovia v teréne a zákon neumožňuje aby naši absolventi túto funkciu zastávali, zákon vyžaduje striktne diplom z lekárskej fakulty. Ako vždy sa nejaké riešenie nájde aj keď to nie je úplne v súlade s platnou legislatívou. Naši absolventi sú pripravení tieto pozície zastať, či už v štátnej správe, alebo v iných pozíciach, ktoré ponúka trh.
Píšete monografiu o epidemiológii.

prof. Chmelík: Čo je jadrom/prínosom súčasnej epidemiológie?

Jadrom epidemiológie by malo byť vedecké poznanie a jeho uplatnenie v praxi. Nedávno bola uverejnená kazuistika, kde v jednom meste v Českej republike počas viacero rokov umrelo občas na zápal mozgových blán dieťa. Dlho sa nevedelo prísť na príčinu týchto úmrtí, až po rokoch sa dokázalo, že zdrojom bol bazén, v ktorom prežívali určité parazity, zodpovedné za smrť detí. Dokázal to epidemiológ, ktorý použil prísny vedecký prístup pri analýze tak závažného problému a potom jeho riešenie bola otázka dôslednej aplikácie technologického postupu. Denno denne sa stretávame s prípadmi, kedy epidemiológovia môžu a väčšinou zabránia zbytočným úmrtiam. Ale ich práca by mohla byť ešte širšia a s väčšími dopadmi. Dokazujú to naši absolventi, ktorí predchádzajú zbytočným komplikáciám v nemocniciach dozorom nad správnym umývaním rúk lekárov a sestier. Dnes je ťažko vyčísliť aký finančný prínos má zníženie infekcií z katétrov, či na oddelení intenzívnej liečby, ktorým zabránili naši kolegovia v Trnave, Skalici a inde poskytnutím metodiky dôsledného a účinného umývania rúk. Aj to je prácou epidemiológa-verejného zdravotníka. Jedným z najväčších prínosov epidemiológie je eradikácia (odstránenie) ochorení, napríklad pravých kiahní. Dnešní odporcovia očkovania sa hrajú s ohňom, veď napríklad obrna, ktorú sme prakticky vymýtili na Slovensku sa šíri z krajín blízkovýchodných vojen. Osýpky, ktoré sme v našej krajine nemali viacero rokov sa veľmi ľahko môžu vrátiť a zabíjať. Úlohou epidemiológa je nielen včas upozorniť na hroziace nebezpečenstvo, ale aj predchádzať jeho vzniku. V neposlednom rade je to aj príprava kapacít na rozpoznanie globálnych biologických, chemických, nukleárnych a iných hrozieb (CBRN a IHR). Málo o tom hovoríme, ale táto hrozba je tu a musíme byť pripravení jej čeliť. A nakoniec by som rád uviedol, že epidemiológia je za celým hnutím zvyšovania kvality zdravotníckej starostlivosti, ošetrovateľstva a zdravia verejnosti prostredníctvom vývoja vedeckých dôkazov a ich uplatnenia v praxi. Viac ako desať rokov sa tejto problematike venujem doma, ale najmä v zahraničí v oblasti ťažkých úrazov mozgu, ale aj v iných oblastiach blízkych mojej profesii. Zatiaľ doma nenachádzam veľa skutočného záujmu, čo pramení aj z toho, že naše zdravotníctvo nezaviedlo procesy akreditácie poskytovateľov starostlivosti.

prof. Chmelík: Založil ste a do teraz ste jedným z riaditeľov Medzinárodnej výskumnej organizácie úrazov mozgu

Začalo to nevinne, skupina vedená prof. Ghajarom z Cornell University v USA ma požiadala o pomoc pri rozbehu projektu využitia nových guidelines pre liečbu ťažkých úrazov mozgu. Strávil som skoro tri roky medzi Cornell a Európskymi neurotraumatologickými pracoviskami (spolu ich bolo 32) a rozbehol som jednu z najväčších databáz s údajmi o pacientoch. Ukázalo sa, že bude výhodnejšie založiť samostatnú organizáciu v Európe, najmä pre prístup ku grantom. Koncom roku 1999 sme za podpory rakúskych rodín Auespergovcov, Orsini-Rosenbergovcov a iných založili neziskovú organizáciu vo Viedni. Bol som zvolený za jej výkonného riaditeľa a zodpovedal som sa zboru 12 riaditeľov z celého sveta. Veľkou pomocou bol prof. Dr. Walter Mauritz (nedávno zosnulý). Získali sme viacero grantov národných, z rakúskych inštitúcií i z EU. V pomerne krátkom čase sme získali meno a rozpoznávali nás nielen v Európe, ale aj v celom svete. Svedčia o tom desiatky publikácií v časopisoch s vysokým impaktom, nielen v Európe ale aj v USA, pozvané prednášky do Indie, US, Ruska a inde. Snažil som sa na spoluprácu prilákať aj mladších kolegov z Trnavskej univerzity. Podarilo sa mi vychovať niekoľko úspešných PhD študentov, ako aj zatiaľ jednoho docenta. Uvádzam to hlavne preto, že podobný model by mohol poslúžiť ďalším katedrám či fakultám pre stimuláciu vedeckého rastu. Táto koncepcia je zároveň mojim stanoviskom k prebiehajúcej skôr pesimistickej diskusii o stave vysokého školstva na Slovensku. Budovanie výskumných centier, identifikácia ochotných spolupracovníkov a najmä výchova mladých vedcov sú nádejov pre naše univerzity. Neskromne hovorím, že mne sa to podarilo ukázať, otázkou je, či sa nájdu následovníci.

prof. Chmelík: Máte viacej ako 20 ročný životopis spätý s medzinárodnou spoluprácou formou grantov a poradenstva...

Vždy som vychádzal z toho, že medicína, do ktorej radím aj zdravie verejnosti je rýdzo praktická disciplína. Jej cieľom je pomôcť človeku a ľuďom. Hippokratova prísaha nás jednoznačne zaväzuje konať dobro a neškodiť. Z matematiky mám úctu k zákonom a pravidlám a zároveň si veľmi dobre uvedomujem, že som dlžníkom. Mal som totiž možnosť pôsobiť v krajinách, ktoré prešli ťažkým konfiktom, alebo nemali také šťastie v živote aby sa mohli slobodne uplatniť. Už od malého chlapca som sa najprv naivne, neskôr cielene venoval životu dr. Schweitzera a jeho odkazu. Začiatkom deväťdesiatych rokov som spolupracoval s dcérou tohto nositeľa Nobelovej ceny na projektoch, ktoré pokračovali v tradícii pomoci tým, ktorí to potrebujú. Takým projektom bola tuberkulóza v Macedónsku, či HIV/AIDS v Moldavsku. Boli to krajiny na začiatku samostatnosti, rovnako ako my, ale situácie, kedy nie sú lieky na tuberkulózu, alebo sú oblasti so 100% nezamestnanosťou a rovnakým percentov HIV u mladých, u nás nebolo. Keď vidíte mladú lekárku s dieťaťom, ktoré obaja majú rozvinuté AIDS a niet liekov. Pokúšali sme sa ich zachrániť dodávkami liekov z Ameriky, ale len s čiasočným úspechom. Na druhej strane chorých na toto ochorenie v Moldavsku bolo obrovské množstvo. Veď v tých časoch mladé devy odchádzali do západnej Európy (aj na Slovensko), kde si zarábali vlastným telom. Keď ochoreli, vrátili sa domov a šírili vírus medzi svojimi. Podobné situácie som videl aj v Keni na pobreží, kde sa rekreujú bohatí Európania a mladé dievčatá z osád v okolí sa predávajú a rovnako sa nakazia. Kto je za to zodpovedný? Oni? My? Nenašiel som odpoveď a po istom čase som ju aj prestal hladať. Bol som konfrontovaný s hrôzami, ktoré som neočakával, začala vojna v Juhoslávii. Koncom vojny som sa začal zaoberať ťažýkými úrazmi mozgu a nikdy nezabudnem na pohľad z terasy v Pecs, kde sme večerali s kolegami z Osijek a videli červenú žiaru, ako následok streľby z ťažkých zbraní aj na nemocnicu. Pri tom rozprávali príbehy z vojny, ktoré sami prežili. Po skončení konfliktu som často chodil do Osjeku, do Rieky, do Záhrebu, ako aj do Sarajeva. Keď som niekoľko dní po ukončení vojny v Sarajeve vystúpil z lietadla, kolega, ktorý ma čakal ma odfotografoval a môj výraz tváre hovoril jednoznačne o prekvapení a emóciach. Potom prišiel Južný Sudán, týždeň po podpísaní prímeria som letel s kolegom z Holandska do Rumbeku pokúsiť sa odhadnúť potreby zdravotnej pomoci pre utečencov, alebo IDP (vnútorne premiestnených ľudí). Bol to projekt Charitas, kde sme pôsobili v rámci diecézy, na ktorej čele stál biskup Mazzolari. Chodil som po krajine veľkým Landroverom, vyzbrojený satelitným telefónom, bez mapy, spolu s geológom, ktorý hľadal miesta na vŕtanie studní. Ťažko niekoľkými vetami popísať výsledky vojny v najchudobnejšej krajine sveta. Obohatilo ma to najmä tým, že som prestal hľadať odpovede na nezmyselné otázky typu prečo to robíš, má to zmysel, keď všetkých nemôžeš zachrániť, ani im pomôcť. Veľmi mi v tom pomohol príklad dr. Schweitzera. Na Balkán som sa vrátil v projektoch v Srbsku, Chorvátsku a nedávno v Bosne a Hercegovine. Do Afriky som v minulom roku chodil učiť epidemiológiu v Tunise. Mojim snom je aby naši študenti pochopili úlohu verejného zdravotníka a potrebu pomôcť človeku, ktorý je v núdzi. Nielen v Afrike, ale aj doma. Aby chápali svoju roľu v zmysle konania, nielen ako nezainteresovaní pozorovatelia.

prof. Chmelík: Ako vnímate pedagogický a vedecký život TU?

Táto otázka mi dala zabrať, rozmýšlal som, či neodmietnem na ňu odpovedať z viacerých dôvodov. V prvom rade nechcel by som vyznieť ako nafúkanec a tiež by som sa nechcel dotknúť niekoho osobne. Potom mám skúsenosť, že nie vždy sa nosí otvorenosť a diskusia. Ale napriek tomu využijem túto možnosť podeliť sa s mojim pohľadom nielen na TU, ale aj na mnohých iných univerzitách na Slovensku. Využijem to, že som mal možnosť porovnávať univerzitu v Heidelbergu v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, univerzitu vo Viedni, univerzitu v Scrantone, USA, univerzitu v New York s pomermi na Slovensku, v Čechách a vôbec v krajinách, ktoré prešli politickou a ekonomickou transformáciou. Táto téma ma dlhodobo zaujíma a počas spolupráce s prof. Mauritzom z viedenskej univerzity tento pripravil prednášku o tom, ako sa Rakúsko v sedemdesiatych rokoch vyrovnalo s podobným problémom, aký trápi Slovensko dnes, teda s nízkou kvalitou pedagógov a vedcov. Na grafoch z MEDLINE ukazuje, ako koreluje nárast vedeckých publikácií v Rakúsku so zavedením opatrení na reguláciu vedeckej práce a hodností. Na číslach ukázal, že zavedenie jednotných kritérií na habilitácie a profesúry v oblasti lekárskych vied v celom Rakúsku, ktoré sú do teraz založené na počte a druhu prác publikovaných v časopisoch s impaktom, na bezpodmienečnom vyžadovaní pobytu mimo materskú univerzitu v USA alebo vo Veľkej Británii, preukázané získanie medzinárodných grantov a podobne viedlo k neuveriteľnému nárastu vedeckej produkcie. To, čo sa deje na Slovensku, nielen v Trnave, je vedomé klamstvo (hovorím len za môj odbor), klameme si že sme porovnateľný so svetom, že robíme výskum, že publikujeme atď. Pri tom to vôbec nie je pravda. Ak by si niekto dal prácu overiť komu boli pridelené profesúry na našej fakulte v minulosti, tak zistí, že niektorí z profesorov nemali ani jednu prácu v časopise registrovanom v Current Contents, alebo neboli ani raz prvým autorom článku. Keď som v 2007 nastúpil na fakultu a zúčastnil sa prvej vedeckej rady a počul tie výroky o vedeckosti, riešeniach a podobne, bol som nadšený, až pokiaľ som si tých najhlasnejších neoveril v databázach. Znovu opakujem to nie je problém len Trnavy, deje sa to všade okolo. Podľa mojej mienky je to dôsledok neúmerného nárastu univerzít, odborov, ktoré tu donedávna neboli a celkovej nízkej úrovni spoločenského vedomia, ktoré toleruje život v sebaklame. Možno v iných oblastiach okrem tých, ktoré poznám ja, je to inak. Chcel som tým povedať, že pokiaľ nevychováme niekoľkých elitných vedcov v každom študijnom odbore, do vtedy nebude pokrok v kvalite štúdia na našich fakultách a katedrách. Čo je k tomu potrebné je téma na dlhú diskusiu, ktorú by mala začať elita našej univerzity - profesori, pretože táto téma by nemala byť ohraničená hranicami katedier či fakúlt. Nie som príliš optimistický že sa nájde záujem iný ako formálny o túto tému.

prof. Chmelík: Bývate v Trnave. Ako vidí Bratislavčan Trnavu...

Bývam v prvom rade na Záhorí na dedine, aj keď som sa narodil v Bratislave. Deti sme vychovávali v Devínskej Novej Vsi, čo bola v semdesiatych rokoch pohraničná obec s minimálnym vplyvom mesta Bratislava. Až v osemdesiatych rokoch postavili veľké sídlisko s panelákmi a nasťahovali ľudí so všetkými problémami s tým spojenými. Pre nás tým zanikla charizma dedinského života, tak sme sa pohli ďalej na Záhorie. V Trnave sme počas semestra v pracovné dni, pretože sme už nevládali denne cestovať zo Záhoria ani autom ani vlakom. Bývame v centre, s výhľadom na veže univerzitného kostola a budíme sa na zvonenie zvonov. Trnava je malé mesto, s obrovskou históriou a významom pre politický a kultúrny život celého Slovenska. Manželka sa tu narodila a prežila prvé roky života, pokiaľ sa nepresťahovali do Bratislavy. Stali sme sa členmi Klubu priateľov Trnavy a vychutnávame si podujatia, ktoré tento organizuje. Stretávame sa s priateľmi v tomto meste a občas zájdeme do niektorej z vinární a reštaurácií. Trnava je príjemným mestom, blízko Bratislavy, Viedne a Budapešti. Poskytuje svojim obyvateľom príjemné prostredie mestskej časti a blízkeho vidieka. Malé Karpaty, ktoré môžu mnohí trnavčania vidieť z okien svojich bytov sú lákavé nielen na pohľad, ale poskytujú možnosti pohybu v prírode v každom ročnom období. Každý rok vidím, že sa zvyšuje počet turistov, ktorí prichádzajú a obdivujú pamiatky.

prof. Chmelík: Vaše životné motto

Bol som vychovaný a celý život som sa zaoberal číslami a preto je mojim mottom výrok lorda Kelvina: If you can not measure it, you can not improve it. (Pokiaľ niečo nemôžete zmerať, nemôžete to zlepšiť). Ako obdivovateľ dr. Schweitzera prirodzene poznám ním formulovanú úctu k životu, ale okrem toho sa riadim citátom z jeho publikácie: Truth has no special time of its own. Its hour is now - always. (Pravda nemá žiadny zvláštny vlastný čas. Jej hodina je teraz - vždy.)
Odkaz študentom
Milí študenti, sme tu pre Vás a nie naopak, aj keď to nie vždy takto vnímate. Preto prekonajte zábrany a pýtajte sa, diskutujte, kritizujte, požadujte. Zriedkavo neskôr v živote budete mať takú príležitosť hovoriť s odborníkmi, ako ju máte počas štúdia. Využite ju.

(skrátené interview vyšlo v časopise Trnavskej Univerzity)

6.5.2015

Uplynul presne mesiac a konečne som sa dostal k napísaniu tohto blogu. Dnes sa chcem podeliť s dojmami z prvej polovice útlej knižky, ktorú napísal známy publicista, politický komentátor a spisovateľ faktu Fareed Zakaria pod názvom In Defence of Liberal Education. Zaujala ma v prvom rade preto, že reaguje na politické tlaky v USA, ktoré sú veľmi podobné tomu, čo počúvame doma, na Slovensku. Teda tlak na obmedzenie humanitného vzdelávania a orientácia najmä na tie odbory, ktoré majú uplatnenie v praxi. Na oboch stranách oceánu je argumentácia rovnaká: koľko jazykozpytcov (archeológov, filozofov) či iných humanitne vzdelaných ľudí potrebuje spoločnosť? Odpoveď je prirodzene niekoľko málo, teda od nuly do desať? Na prvý pohľad sa mi to zdalo celkom logické i keď som v akosi cítil, že tento typ uvažovania je v niečom chybný. Ale v čom sa skrýva omyl som nevedel dostatočne objasniť ani sebe ani okoliu. Zrazu som "objavil" túto knihu. Čítam ju pomaly, aby som pochopil každú vetu (nie, angličtina je prijateľná, číta sa veľmi pohodlne, aj keď text nie je jednoduchý, ale Zakaria v sebe nepoprel novinára a jeho štýl je veľmi čitateľný. Občas sa vyskytne slvo, ktoré nepoznám, ale knižku čítam na Ipade a ten mi prakticky na každé slovo poskytne vysvetlenei.). Fareed Zakaria vyslovuje mnohé myšlienky, ku ktorým som sa viac menej intuitívne dopracoval aj ja. On ich však postavil na faktoch a štúdiach. Nechcem tu rozoberať jeho závery, len chcem vyjadriť obdiv nad metódou analýzy, ktorú použil. Fascinujúce čítanie. Plne sa s jeho závermi stotožňujem a už viem, prečo koncepcia redukcie odborov bez takzvaného uplatnenia v praxi je bludná a škodí spoločnosti. Ktokoľvek si tú knihu prečíta a mal by záujem o diskusiu na túto tému veľmi rád sa takejto diskusie zúčastním.
Toto čítanie ma do určitej miery motivovalo k súvahe o cieľoch mojho ďalšieho pôsobenia na fakulte a na univerzite. Musím povedať, že po návrate z Bosny som očakával, že sa vrátim do akademického prostredia, kde bude záujem o moje skúsenosti a zručnosti. Veľmi rýchle som zistil, že tomu tak nie je (česť výnimkám). Akademičnosť sa vytráca, komunikácia medzi kolegami sa redukuje. Čo je však najhoršie, stráca sa záujem o poznávanie a stále viac sa prejavuje chválenkárstvo a uspokojenie so situáciou. Keď som v 2007 prišiel na fakultu situácia bola rovnaká. Takže sme sa dostali naspäť do bodu nula. Len okolie sa zmenilo, kritériá sa sprísňujú z roka na rok. A my akosi nereagujeme, akoby sme zamrzli a prestali sa hýbať. Postupne sa znižuje výskum, africké projekty už nie sú otvorené pre každého, publikačná činnosť sa obmedzuje na veľmi slabé médiá, atď. Nechcem o tom viac hovoriť, len narastá u mňa pocit strachu z budúcnosti. Nie mojej, ja som už penzista. Ale mládež, ktorá nemá vedenie, stráca záujem o ťažkú prácu a učí sa podliezať latku. A to je cesta do pekla. Dúfam, že sa nájde niekto, kto zdvihne hlas a začne s nápravou situácie, tak, ako som to urobil ja pred niekoľkými rokmi. Ak by sa taký našiel, rád poradím a pomôžem, ak bude záujem.

univerzitný kostol

Nakoniec, dnes bol Te Deum k ukončeniu akademického roku. Prostredie univerzitného kostola ako vždy zanechá na človeku svoju stopu. Snáď sa naplní aspoň čas motlitieb a želaní pána arcibiskupa, ale bez našej aktívnej účasti to asi nepôjde.

16.5.2015

Dnes sa chcem podeliť so zážitkom, ktorý som mal počas Noci literatúry, kde čítali viacerí literáti úryvky z kníh. Medzi nimi bol aj prof. Bohumil Chmelík, ktorý nás (Vierku a mňa) pozval. On čítal ako prvý v záhrade Fándlyho knižnice. Jeho prednes poznáme, neprináleží mi to posudzovať, čítal Vilikovského prózu. Ale čo bolo úžasné, to prostredie. Záhrada medzi potokom Trnávka? a budovou bývalej banky, kde dnes sídli Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave je prekrásnym miestom v centre mesta. Keď učím v nemocnici tak rád idem cez parčík, z ktorého je vidieť túto záhradu, večne prázdnu. Vždy som túžil do nej nazrieť, nenapadlo ma, že sa to dá cez knižnicu. Tá záhrada vlastne ani nie je ničím tak zaujímavá, ako bola pre mňa príťažlivá. Evokovala mi spomienky na podobné miesto v Bratislave, kde kedysi bola čitáreň u Červeného raka. Tak aspoň niekoľko fotiek.
noc knižníc Fándly

Druhá zastávka bola v záhrade Západoslovenského múzea, Múzeum knižnej kultúry na Nám. sv. Mikuláša. Musíme sa priznať, že z toľkej kultúry nám primerane vyhladlo a tak sme išli na pivo a pizzu. V každom prípade to bol veľmi príjemný zážitok a stretnutie s príjemnými ľuďmi.

6.4.2015

Čas Veľkej noci trávim na Vyšnej Boci ako obyčajne aj prácou a prechádzkami. Musím sa pochváliť, že sa mi podarilo opraviť inštaláciu vodovodnej batérie, ktorú fušeri z firmy, čo dodala kuchyňu zle nainštalovali. Tiež som odhadzoval sneh a inštaloval lampy a podobné chatové zábavy. Aj nejaký čas u Beťára (miestna krčma) sme s manželkou strávili a debatovali so susedmi. Poskytlo mi to dosť času na rozmýšľanie o súvislostiach života na fakulte a o pripravovanej knihe o epidemiológii. Prirodzene, že som na nič ohromujúceho neprišiel, len som sa utvrdil, ako ďaleko zaostávame v myslení a spoznávaní. Prečo taká obava z nového a nepoznaného? Prečo sa nepovažuje tvorivá práca za oddych a cieľ? Prečo nás z rádia (TV sme tu odmietli) neustále vyzývajú aby sme oddychovali a užívali si? Veď nie som drevorubač, baník, murár alebo ináč fyzicky pracujúci. Dá sa zastaviť myslenie počas sviatkov (ak to človek preženie s koreňovicou, tak áno)? Chápem, že sestrička pri opakovaných a ťažkých smenách môže vyhorieť, ale vysokoškolský učiteľ, ktorý vzdychá, lebo má za týždeň odučiť 12 hodín z učiva, ktoré učí už roky? To je pri 40 hodinovom týždni slabá tretina. Asi mi niečo dôležité uniká. Ale toto som riešiť nechcel.

Píšem podanie grantu na KEGA, už spomínanú knihu. Prvé, čo som spravil doplnil som knižnicu o moderné učebnice epidemiológie. Z domácej produkcie za ostatných 10 rokov nič moc, z Čiech niekoľko kníh a skrípt. Postupne ich študujem a hľadám, čo nového pribudlo oproti tomu, z čoho som sa učil v roku 1974 na skúšku. Nič moc. Viac o návrhu štúdií, niečo o asociáciach, ináč veľký vývoj som nezaznamenal. Čo som si však všimol je malý počet príkladov, ktoré by ilustrovali napísaný text. Vtedy som sa rozpomenul, ako som sa ja učil epidemiológiu. Memoroval som text, veď to bola jedna z posledných skúšok, bez toho, aby som chápal podstatu. Čo je však podstatou epidemiológie? Dnes ju chápem v zmysle definície Last a ďalších autorov ako spôsob poznávanie hromadných dejov vo vzájomných súvislostiach s cieľom zasiahnuť, keď sa dá ľuďom pomôcť. K tomu však je nevyhnutná sada nástrojov, ktoré sú aj v spomínaných učebniciach zriedka spomínané. Teraz chápem, že keď som koncom sedemdesiatych, začiatkom osemdesiatych rokov pracoval na WHO projekte o vzťahu hormonálnej antikoncepcie a výške krvného tlaku nikto z nás z Východu nemal ani šajnu o asociáciach vyjadrovaných pravdepodobnostne a už vôbec nie o mnohonásobných a multvariantných regresiách. A to bolo dávno po začatí Framinghamskej štúdie ( o ktorej som vedel len zo vzdialeného počutia) a dávno po roku 1961, kedy bola prvý krát použitá logistická regresia pri ozrejmovaní príčin infarktu myokardu. A dnes? Keď pozerám, čo sa učí a čo je v tých monografiách, skriptách a iných textoch, tak je mi trochu ťažko. Ja som mal šťastie, veľa som chodil na Západ (málo na Východ) v osemdesiatych rokoch, kopíroval som knihy a programy a učil som sa to, čo dnešný Sir Marmot, vtedy kolega Michael Marmot (vtedy robil garanta spomínaného projektu) poznal zo školy. My prirodzene nie. Dnes viem, čo všetko som nepoznal a nevedel. Skúsim to odovzdať našim a iným študentom tak, aby si po rokoch nemuseli takto spomínať na Rusnáka, že ich nič nenaučil.

Ešte obrázok zo zasneženej Vyšnej Boce počas veľkonočných sviatkov.
Vyšná Boca Veľká noc 2015

10.2.2015

Od začiatku roku sa chystám niečo napísať. Ale čo? Mal som množstvo času rozmýšlať nad tým, čo robím a ako. Od decembra totiž trávim každý weekend v horách a pracujem s drevom. Pri tom rozmýšľam o všeličom a potom po nociach čítam. Takže nad čím som rozmýšľaľ? Najviac o tom, ako a čo učíme našich študentov.

V prvom rade ma zaujíma ako formovať obsah zdravia verejnosti (teda verejného zdravotníctva) tak, aby to bolo nielen užitočné pre študentov, ale aj zaujímavé. Svoje prednášky ponúkam na web stránke, zachytávam kompletný komentár, ktorý k tomu hovorím a predstavujem to v formátoch, ktoré by mohli byť modernému študentovi blízke. Akosi však nemám dojem, že by to zvýšilo záujem študentov o predmet, napr. zdravotnícka štatistika, či epidemiológia.

Hľadám paralely k štúdiu medicíny. Tu sú predmety pevne dané, od všeobecných úvodov do chémie, biológie a fyziky cez anatómiu, chirurgiu až k špecializáciam typu neurochirurgia. V zdraví verejnosti stále experimentujeme. Keď som videl predmety, ktoré od nás požaduje ministerstvo zdravotníctva, tak som sa zarazil. Požadujú sa nadpisy a obsah nie je jasný. Aj členov akreditačnej komisie zaujímali najmä formálne záležitosti vybavenia učební, publikácií a podobne. Ale čo učíme a ako to sa minulo záujmom.

Mám skúsenosť so spoluprácou s Accreditation Canada. Pracoval som s nimi na vývoji akreditačného systému pre nemocnice v Albánsku. Robil som s kolegami z Holandska na programe vizitácií, ako časti zvyšovania kvality. Poznám Turecko a mnoho ľudí, ktorí zvyšujú kvalitu v nemocniciach na Strednom Východe. Zvyšovanie kvality je nepretržitý proces a nie je zameraný na rušenie, ale na rozvíjanie (nemocníc, oddelení). V našom prípade mi veľmi chýba prvok rozvíjania a tvorby. Slepo napodobňujeme niečo, čo nemáme zažité a čo pochádza z iného prostredia. Zdravý rozum ostáva bokom.